Jednou zo silných stránok – a slabín – západného lekárskeho vzdelávania je jeho sklon všetko rozoberať a zaškatuľkovávať. Hoci veľa údajov je dotiahnutých do najmenších detailov, len veľmi málo pozornosti sa venuje vzťahu medzi jednotlivými disciplínami.

Aj keď sa študent medicíny môže stať vo svojom odbore skutočným špecialistom, stáva sa aj zaškatuľkovaným a často neznalým veľmi dôležitých informácií, ktoré by boli zásadné pre širší, holistickejší prehľad. A toto sa javí ako zámerné.

Príkladom, ktorý to ilustruje, je svedectvo Tetyany Obukhanychovej, ktorá svoj titul PhD. z imunológie získala na Rockefellerovej univerzite v New Yorku a postgraduálnu prácu robila na Harvardovej univerzite.

V prednáške, ktorú predniesla v Britskej Kolumbii (celé video nájdete tu) hovorila o vedeckých dôkazoch z publikácie, pojednávajúcej o epidémii osýpok v Quebecu v roku 2011.

Dôkazy ukázali, že 48 % tých, ktorí osýpky dostali, boli proti osýpkam plne zaočkovaní, a to ešte neboli započítaní tí, ktorí boli proti osýpkam zaočkovaní iba raz, lebo ich hodili do jedného vreca s nezaočkovanými. Našla si chvíľu porozprávať príbeh o tom, ako si tento jav začala uvedomovať.

Rozprávanie imunologičky

Zaujímavé je, že môj odbor, oblasť imunológie, základný odbor, ktorý je za všetky tieto teórie o imunite svojím spôsobom zodpovedný, sa v skutočnosti nezaoberá reálnym svetom.

Výskum robíme v laboratóriách. Naša profesia je akousi slonovinovou vežou, odtrhnutou od skutočného života a tieto správy ani nečítame, lebo sú nášmu odboru príliš vzdialené.

Čítame len to, čo sa týka nášho výskumu a zvyčajne je to o očkovaniach, o tom, ako sa vytvárajú protilátky a o všetkých detailoch imunitných reakcií.

A ja som absolvovala celé svoje postgraduálne vzdelávanie v presvedčení, že vakcíny vám poskytujú imunitu a že keď ste zaočkovaní, je absolútne nemožné, doslova nemožné, aby ste ochoreli, a som si celkom istá, že väčšina mojich kolegov v mojom úzkom vednom odbore bola presvedčená o tom istom, lebo sme sa o tom rozprávali.

V istom bode sa mi o tom dokonca niekto zmienil a povedal, že bol zaočkovaný a osýpky dostal, no ja som nad tým len viac-menej mávla rukou a pomyslela si, že ten človek v tom má zmätok. Buď zaočkovaný nebol, alebo to neboli osýpky, jedna z týchto možností.

Stalo sa však to, že som pred niekoľkými rokmi musela požiadať o americké občianstvo a súčasťou postupu je predložiť vaše záznamy o očkovaní. Vtedy to bolo prvý raz, čo som si pozorne prezrela záznamy o mojom očkovaní a zistila, že v detstve som bola proti osýpkam očkovaná dvakrát.

Teda, nevedela som o tom, lebo som bola ešte primalá, aby som si to pamätala, čo si však pamätám naozaj dobre je, že som v jedenástich rokoch osýpky mala, a tak neprikladať tomu význam bolo už trochu ťažšie.

Nedávno som to niektorým kolegom povedala a oni odvetili: ´Ale, to sa mýliš, to neboli osýpky!´ alebo ´Ako vieš?´ ´Overila si si, či si tam ten vírus skutočne mala?´ Takže je to len záležitosť lekárskej diagnózy, že?

No viete, ja som žila na Ukrajine a tam boli osýpky značne rozšírené a lekári ich vedeli rozpoznať. Tak či onak, dôvodom, prečo som tieto papiere musela vyhľadať, bolo potvrdiť si, či sa vo svojich osýpkach mýlim ja, alebo ide o všeobecný jav, ktorý sa deje a je zdokumentovaný v literatúre.

A on v literatúre zdokumentovaný naozaj je. Ale imunológovia o tom nevedia.

Chvíľu sa nad tým zamyslite. Získate svoj titul PhD. z imunológie a odchádzate zo školy do sveta pracovať na veci, ako je, ehm, imunizácia, a nedozvedeli ste sa, že určité choroby môžete naďalej dostať, aj keď ste proti nim plne zaočkovaní?

Napriek tomu, že je to vedecky zdokumentovaný a nepopierateľný fakt? Opäť, zámerná ignorácia.

Zastrašovanie farmaceutickým priemyslom a štátnymi orgánmi

Študentom medicíny, ktorí sa stávajú rodinnými lekármi či pediatrami, sa prax vykonávania nezávislého výskumu už dostupných vedeckých dôkazov, ktorý je v rozpore s ortodoxnosťou západnej medicíny, rozhodne neschvaľuje.

Navyše tí, ktorí chcú tieto poznatky využiť na poskytovanie rád svojim pacientom, sa často ocitajú v zámernom kríži odsudzovania establišmentom a zdravotníckym priemyslom.

Jedným z príkladov je liek proti bolesti Vioxx, ktorý podľa odhadov viedol k 60 000 úmrtiam, a kvôli ktorému musela spoločnosť Merck na urovnanie 27 000 súdnych sporov vyplatiť takmer 5 miliárd dolárov.

Emaily spoločnosti Merck z roku 1999 ukázali, že niekdajší vedúci pracovníci sa pokúšali lekárov, ktorí neradi predpisovali Vioxx, zastrašovať, alebo niečo ešte horšie.

V jednom emaili sa písalo: „Možno by sme ich mali vyhľadať a zničiť tam, kde žijú,“ zatiaľ čo iné emaily preposielali zoznam nesúhlasiacich lekárov, ktorých chceli „zničiť“, „neutralizovať“, alebo „zdiskreditovať“.

Takže, keby začali lekári nazerať do nezávislého výskumu očkovaích látok a skutočne nahlas spochybnili ich bezpečnosť a účinnosť, rýchlo by sa ocitli na takom odvetvovom zozname ľudí určených na odstrel a riskovali by stratu svojich lekárskych licencií, zničenie svojej povesti a možno aj niečo viac.

A to je dôvod, prečo sú výzvy establišmentu – ako je tá, ktorú nastolila Tetyana Obukhanychová – také dôležité pre nás, ktorí jednoducho len hľadáme objektívne fakty a racionálnu teóriu, ktorá ich spája, najmä keď ide o bezpečnosť našich detí.

Vedci ako Tetyana vo všeobecnosti vôbec netúžia byť aktivistami, zrejme by sa radšej venovali výskumu a mali nadriadený orgán, ktorý riadne koná podľa ich zistení. Žijeme však v časoch, kedy sú predstavitelia zdravotníctva skorumpovaní, poháňaní peniazmi a majú nad ľuďmi nesmiernu moc.

A tak jediný spôsob, ako môžu vedci šíriť pravdu o svojich objavoch, je vyslovovať tú pravdu sami. Často to však znamená vzdať sa pokojného a bezpečného života výskumníka, kvôli ktorému študovali a vystupovať na verejnosti ako aktivisti.

Obrana voľby neočkovať

Jeden zo záverov, ku ktorým dospela Tetyana po preskúmaní vedeckých zistení z reálneho sveta o bezpečnosti a účinnosti vakcín, je ten, že nezaočkované deti nepredstavujú v porovnaní s tými zaočkovanými žiadne zvýšené riziko pre zdravie verejnosti.

V otvorenom liste zákonodarcom, ktorí práve zvažujú zákon o očkovaní, dokazuje zákonodarcom, z ktorých niektorí sa chystajú vo svojich obvodoch zrušiť výnimky z očkovania, uvádza, že:

„Diskriminácia vo verejnej škole uplatňovaná proti deťom, ktoré nie sú zaočkované z dôvodov svedomia, je úplne bezdôvodná“. Celý list, registre a poznámky sú k dispozícii na vyššie uvedenom linku.

Vážený zákonodarca:

Volám sa Tetyana Obukhanychová a som držiteľkou titulu PhD. v oblasti imunológie. Tento list píšem v nádeji, že napraví niekoľko notorických nepochopení ohľadom vakcín, aby som Vám pomohla utvoriť si plné a vyvážené chápanie podporované akceptovanou teóriou o očkovaní a novými vedeckými objavmi…

Znamenajú pre verejnosť nezaočkované deti vyššiu hrozbu než očkované?

Často sa uvádza, že tí, ktorí sa z dôvodov svedomia rozhodnú nezaočkovať svoje deti, ohrozujú ostatnú verejnosť. A toto je základným dôvodom väčšiny návrhov zákonov na zrušenie výnimiek z očkovania (či na odopieranie materskej škôlky, ako sa o to práve snaží Ministerstvo zdravotníctva SR – poznámka redakcie).

Mali by ste vedieť, že povaha ochrany umožňovaná mnohými súčasnými vakcínami – medzi ktoré patrí väčšina očkovacích látok odporúčaných pre deti – nie je v zhode s takým vyhlásením.

Nižšie som uviedla odporúčané vakcíny, ktoré nevedia zabrániť prenosu ochorenia, buď kvôli tomu, že k zabráneniu prenosu infekcie nie sú určené (sú určené skôr k zamedzeniu symptómov ochorenia), alebo preto, že sú na neprenosné ochorenia.

Nižšie zmienení ľudia, ktorí očkovanie nedostali, neznamenajú pre zdravie verejnosti o nič vyššie riziko než tí, ktorí ho majú, z čoho vyplýva, že diskriminácia nezaočkovaných detí v prostredí štátnych škôl a škôlok nie je oprávnená.

1. IPV (inaktivovaná vakcína proti detskej obrne) nevie zabrániť prenosu poliovírusu (pozri prílohu vedeckej štúdie, položku č. 1). Divý poliovírus, teda vírus detskej obrny, u nás neexistuje už aspoň dve desaťročia.

Aj keby mal byť divý poliovírus znovu zavlečený cestovaním či migráciou, očkovanie proti detskej obrne vakcínou IPV nevie ovplyvniť bezpečnosť verejných priestorov.

Všimnite si, prosím, že vyhubenie poliovírusu sa pripisuje inej vakcíne, OPV, teda orálnej vakcíne proti poliomyelitíde. Napriek tomu, že je OPV schopná brániť šíreniu poliovírusu, u nás bola pre obavy z bezpečnosti už dávno nahradená IPV.

2. Tetanus nie je nákazlivé ochorenie, skôr získané z hlbokých bodných rán kontaminovaných spórmi baktérie Clostridium tetani. Očkovanie proti tetanu (prostredníctvom kombinovanej vakcíny DTaP) nemôže zmeniť bezpečnosť verejných priestorov; je určené len na poskytnutie osobnej ochrany.

3. Hoci je vakcína proti difterickému toxoidu (obsiahnutá aj vo vakcíne DTaP) zamýšľaná ako prevencia pred účinkami toxínu záškrtu spôsobujúcim ochorenie, nie je určená na to, aby zabraňovala usídľovaniu a prenosu Corynebacterium diphtheriae, teda korynebaktérií záškrtu.

Očkovanie proti záškrtu nemôže zmeniť bezpečnosť verejných priestorov; aj ono je určené len na osobnú ochranu.

4. Acelulárna vakcína proti čiernemu kašľu (aP) (posledná zložka kombinovanej vakcíny DTaP), ktorá sa teraz používa na preočkvanie, nahradila v 90. rokoch celobunkovú vakcínu proti čiernemu kašľu, po čom nasledovalo bezprecedentné znovuvzkriesenie čierneho kašľa.

Experiment so zámerným infikovaním čiernym kašľom primátov odhalil, že súčasná aP vakcína nie je schopná zabrániť kolonizácii a prenosu baktérií čierneho kašľa. Ohľadom tohto závažného zistenia vydali úrady varovanie.

Navyše, stretnutie Rady vedeckých poradcov v CDC v roku 2013 odhalilo ďalší alarmujúci údaj, a síce, že varianty čierneho kašľa (PRN-negatívne kmene), ktoré v súčasnosti cirkulujú, získali selektívnu výhodu infikovať tých, ktorí majú najnovšie očkovanie DTaP, čo znamená, že ľudia so súčasným očkovaním majú vyššiu pravdepodobnosť byť infekční, a teda nákazliví, než ľudia, ktorí zaočkovaní nie sú.

5. Z početných typov baktérií Haemophilus influenzae pokrýva vakcína Hib len typ b. Napriek svojmu jedinému zámeru znížiť symptomatické a asymptomatické (bezchorobné) správanie Hib, zavedenie vakcíny Hib nechtiac posunulo kmeňovú dominanciu smerom k iným typom H.influenzae (typom a až f).

Tieto typy spôsobovali invazívne ochorenie vysokej závažnosti a zvyšovali výskyt u dospelých v ére očkovania detí vakcínou Hib (pozri register vedeckej štúdie, položka č. 4).
 
Bežná populácia je teraz inváznym ochorením zraniteľnejšia, než pred začatím kampane vakcinácie vakcínou Hib. Diskriminácia detí, ktoré ňou nie sú zaočkované, nedáva v ére ochorenia H.influenzae iným typom než b žiadny vedecký zmysel.

6. Hepatitída typu B je vírus, prenášaný krvou. Nešíri sa vo verejnom prostredí, a najmä nie medzi deťmi, u ktorých je nepravdepodobné vysokorizikové správanie, akým je spoločné používanie ihiel alebo intímny styk.

Očkovanie detí proti žltačke typu B nemôže významne pozmeniť bezpečnosť verejných priestorov. Navyše, vstup do školy nie je zakázaný deťom, ktoré sú chronickými nositeľmi hepatitídy typu B.

Zakázať prijatie do školy alebo škôlky tým deťom, ktoré sú jednoducho nezaočkované – a ani nie sú nositeľmi hepatitídy typu B – by vytváralo nezmyselnú a nelogickú diskrimináciu.

Z celkového pohľadu nepredstavuje človek, ktorý z dôvodov svedomia nie je zaočkovaný vakcínami IPV, DTaP, HepB a Hib, pre verejnosť o nič vyššie nebezpečenstvo než človek, ktorý zaočkovaný je. Akákoľvek diskriminácia je neoprávnená.

Ako často dochádza k nepriaznivým reakciám na očkovanie?

Často sa uvádza, že očkovanie len zriedka vedie k závažným nepriaznivým reakciám.

Bohužiaľ sa však toto vyhlásenie nezakladá na pravde.

Nedávna štúdia, vykonaná v kanadskej provincii Ontario, dokázala, že očkovanie v skutočnosti vedie k návšteve na jednotke intenzívnej starostlivosti u 1 zo 168 detí do 12 mesiacov od očkovania a u 1 zo 730 detí do 18 mesiacov od očkovania (pozri register vedeckej štúdie, položka číslo 5).

Keď je riziko nepriaznivej reakcie vyžadujúcej si návštevu JIS po plánovaných detských očkovaniach tak preukázateľne vysoké, musí zostať možnosť rozhodnúť o očkovaní rodičom, ktorí môžu byť pochopiteľne neochotní podstúpiť toto bezprostredné riziko, aby ochránili svoje deti pred chorobami, ktoré sú vo všeobecnosti považované za mierne alebo také, ktorým ich deti možno nikdy vystavené nebudú.

Môže diskriminácia rodín, ktoré sú proti očkovaniam z dôvodov svedomia zabrániť budúcim epidémiám prenosných vírusových ochorení, ako sú osýpky?

Výskumníci, zaoberajúci sa výskumom osýpok, sú si už dlho vedomí „osýpkového paradoxu“. Citujem z článku Polanda & Jacobsona (1994): „Zlyhanie v dosiahnutí cieľa eliminovať osýpky: zjavný paradox osýpkových infekcií u zaočkovaných osôb.“ Arch Intern Med 154: 1815-1820:

„Očividný paradox je ten, že ako miera zaočkovanosti proti osýpkam v populácii výrazne stúpa, stávajú sa osýpky ochorením zaočkovaných osôb.“

Ďalší výskum stanovil, že „osýpkový paradox“ spôsobuje časť populácie nazývaná SLABO REAGUJÚCA NA VAKCÍNU. Slabo reagujúci sú tí, ktorí na prvú dávku vakcíny proti osýpkam reagujú nevýrazne.

Títo jednotlivci si potom chabú imunitnú reakciu zachovávajú až do nasledujúceho PREočkovania a v priebehu 2-5 rokov sa rýchlo vracajú do skupiny „silne reagujúcich“ napriek tomu, že boli plne zaočkovaní.

Preočkovanie slabú reakciu napraviť nedokáže: zdá sa, že ide o imunitno-genetický rys. Podiel slabo reagujúcich medzi deťmi sa odhaduje na 4,7 %.

Štúdie epidémií osýpok v kanadskom Quebecu a Číne svedčia o tom, že k epidémiám osýpok naďalej dochádza aj vtedy, keď je zaočkovanosť najvyššia (95-97 %, či dokonca 99 %, pozri register vedeckých štúdií, položky číslo 6 a 7).

Je to preto, lebo dokonca aj u silno reagujúcich na vakcínu očkovaním vytvorené protilátky časom slabnú. Imunita získaná očkovaním sa nevyrovná celoživotnej imunite získanej prirodzeným vystavením sa ochoreniu.

Bolo zdokumentované, že zaočkované osoby, ktoré nečakane dostanú osýpky, sú nákazlivé. Vlastne, dve veľké epidémie osýpok v roku 2011 (v kanadskom Quebecku a New Yorku, štáte New York) boli reimportované predtým zaočkovanými jednotlivcami.

Zhrnuté dovedna, z týchto údajov môže byť zrejmé, že zrušenie výnimiek v očkovaní, momentálne aj tak využívané iba malým percentom rodín, problém opätovného vzkriesenia ochorenia ani nevyrieši, ani nezabráni reimportu a epidémiám predtým odstránených ochorení. 

Je diskriminácia odporcov očkovania z dôvodu svedomia jediným praktickým riešením?

Väčšina prípadov osýpok pri nedávnych epidémiách v USA (vrátane nedávnej epidémie v Disneylande) sú dospelí a veľmi malé deti, zatiaľ čo v predočkovacej ére sa osýpky vyskytovali hlavne v období veku 1 až 15 rokov.

Po prirodzenom vystavení osýpkam nasledovala celoživotná imunita pred opätovnou infekciou, zatiaľ čo imunita získaná očkovaním časom slabne, takže dospelí napriek očkovaniam v detstve zostávajú nechránení. Nebezpečenejšie než pre deti školského veku sú osýpky pre nemluvňatá a dospelých.

Napriek vysokej šanci vystavenia ochoreniu v predočkovacej ére sa osýpky prakticky nikdy nevyskytovali u detí mladších než jeden rok, a to kvôli silnému mechanizmu prenosu materskej imunity.

Dnešná zraniteľnosť veľmi malých detí voči osýpkam je priamym dôsledkom dlhotrvajúcej masovej vakcinačnej kampane z minulosti. Počas nej ich matky, samy v detstve očkované, neboli schopné zažiť osýpky prirodzene v bezpečnom školskom veku a vytvoriť si celoživotnú imunitu, ktorá by sa preniesla aj na ich deti a chránila ich pred osýpkami v prvom roku života.

Našťastie, pre napodobenie teraz narušenej mateskej imunity existuje liečebná náhrada.

U nemluvniat, ako aj u ďalších zraniteľných či imunokompromitovaných jednotlivcov, prichádza do úvahy podanie imunoglobulínu, opatrenia potenciálne zachraňujúceho život, ktoré dodáva protilátky namierené proti vírusu, aby ochoreniu predišli, alebo ho po prejavení sa zmiernili (pozri register, položka č. 8).

Zhrnutie

1) Kvôli vlastnostiam moderných vakcín, nepredstavujú nezaočkovaní jednotlivci o nič vyššie riziko prenosu obrny, záškrtu, čierneho kašľa a početných kmeňov H.influenzae okrem typu b než zaočkovaní jednotlivci.

Nezaočkovaní jednotlivci nepredstavujú doslova žiadne nebezpečenstvo prenosu hepatitídy typu B v školskom prostredí, a tetanus nie je prenosný vôbec.

2) Po pravidelnom detskom očkovaní je významne zvýšené riziko návštev na jednotke intenzívnej starostlivosti, čo svedčí o tom, že očkovanie nie je bezrizikové.

3) Epidémiám osýpok sa nedá celkom predísť, ani keby sme mali takmer stopercentnú zaočkovanosť.

4) Tí, ktorí môžu byť vystavení týmto ochoreniam, majú k dispozícii imunoglobulín, účinnú metódu prevencie osýpok a ďalších vírusových ochorení u očkovania nespôsobilých malých detí a imunokompromitovaných osôb.

Celkovo tieto štyri fakty objasňujú, že diskriminácia v školskom prostredí namierená proti deťom nezaočkovaných z dôvodu svedomia, je úplne neodôvodnená, pretože očkovací status odporcov z dôvodu svedomia nepredstavuje pre verejnosť žiadne zvýšené riziko.

S pozdravom,

Tetyana Obukhanychová, PhD.

Ponaučenie

Priemerný človek nie je vedec, a tak sa pri hľadaní rozhodnutí o bezpečnosti a účinnosti očkovania spolieha na integritu profesionálov.

Tí, ktorí sa trochu venovali výskumu, so mnou určite súhlasia, že údaje o vakcíne sú prezentované veľmi vágne a komplikovane, plné opakujúcich sa vyhlásení o tom, že ´bola preukázaná bezpečnosť a účinnosť vakcín´.

Naopak, alternatívne údaje, ktoré som videla, sa vo všeobecnosti zdajú byť písané čo možno najjednoduchšou a najzrozumiteľnejšou formou a súvislosť medzi teóriou a údajmi je oveľa jasnejšia.

´Diskusia´ o očkovaní, ak to tak môžeme nazvať, je príležitosťou pre nás všetkých cvičiť sa vo svojej súdnosti a vidieť výrečné znaky túžby hľadať a zdieľať pravdu, v porovnaní s túžbou kvôli ziskom a v úplnej nevšímavosti k ľudskému životu pravdu skrývať.

Toto je pre niektorých ťažké, lebo je to v rozpore so svetonázorom, že úradom, ktorým sme odovzdali svoju moc, skutočne záleží na ľudstve a ľudskom živote.

Uvedomenie si tohto omylu nás však motivuje k hľadaniu našej nezávislsoti od úradov a prispieva k nášmu kolektívnemu prebudeniu.

Zdroj: c-e.com, badatel.sk